Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola deviata: Pomoc Kentaurov

„Harry si si istý smerom?“ spýtal sa James po hodine chôdze.
„Kentauri si nás nájdu, keď nás budú chcieť vidieť,“ odvetil Harry pokojne.
„Máš pravdu žriebä,“ ozval sa za nimi hlas. Zo všetkých strán vychádzali z tieňov kentauri a utvorili okolo nich kruh.
„Dobrý večer Bane,“ pozdravil sa Harry.
„Poznáš moje meno? Kto si?“ spýtal sa ho Bane.
„Ak dovolíš predstavím sa ti o maličkú chvíľu. Zatiaľ by ti malo postačiť, že ťa poznám a že som na vašej strane,“ povedal Harry. James so Siriusom sa na Harryho pozreli so záujmom. Nepočuli ešte nikoho kto by sa tak odvážne a pritom úctivo rozprával s kentaurom. Vážil svoje slová múdro.
„Tak mi môžeš aspoň prosím ťa povedať dôvod tvojej návštevy?“ spýtal sa ho ďalší kentaur.
„Môžem ti to povedať. Potreboval by som hovoriť s Firenzem. Môžeš to zariadiť Ronan?“ spýtal sa Harry a so záujmom pozoroval reakciu ostatných kentaurov. Viditeľne nevedeli z čoho majú byť viacej prekvapení. Či z toho, že ten chlapec pozná dvoch ich vedúcich, alebo z toho o čo žiada.
„Chvíľku počkaj chlapče, musíme sa poradiť,“ odvetil mu Bane a s niekoľkými kentaurami sa rozprával.
„Harry, čím ďalej ma viac prekvapuješ,“ pošepkal mu do ucha Sirius.
„Ty ich poznáš?“ spýtal sa ho James.
„Áno poznám, ale nepýtajte sa ma odkiaľ.“
„Dobre a kto je ten Firenze?“
Sirius sa po Jamesovej otázke otočil k Harrymu a čakal na odpoveď.
„Je to môj starý priateľ. Dúfam, že nám pomôže s odhalením toho miesta. Preto sme tu. Kentauri sú veľmi dobrí v pozorovaní. Hviezdy im toho veľa ukazujú. Predpokladám, že som prvý, čo za nimi pôjde s takou prosbou. Väčšina čarodejníkov si nemyslí kentaurov, že sú ako my. A to sa mýlia, ba v niečom sú aj lepší. Dúfam, že keď vás oslovia, budete sa k nim správať s úctou.“
„Aha, nemaj strach Harry. Je to dobrý plán. Aj keď som ešte nepočul o tom, že by kentauri vedeli sídlo väzenia smrťožrútov,“ podotkol Sirius ironicky.
„Dúfam, že sa to dozvieme o chvíľu,“ povedal Harry. Chvíľu bolo ticho. Kentauri sa nerušene bavili o jeho prosbe asi polhodinu.
„Rozhodli sme sa chlapče. Dovolíme ti porozprávať sa s Firenzem, ale len tebe. Tvoji priateľov budeme tu držať ako rukojemníkov, keby si sa pokúsil ohroziť životy kentaurov. Súhlasíš?“ spýtal sa ho Ronan.
„Nebojte sa. Nebudem vyvádzať. Chovajte sa k nim tak, ako som vám hovoril. O chvíľu sa uvidíme zase,“ pošepkal Harry priateľom do ucha. Tí na Harry len kývli na súhlas.
„Súhlasím.“

Putovali asi hodinu. Medzitým nikto neprehovoril. Harry išiel v spoločnosti štyroch kentaurov. Viedol ich Bane.
„Tak sme tu, vstúp do vnútra. Firenze je tam sám, už ťa čaká,“ povedal mu Bane, keď sa pred nimi zrazu objavila drevená chatrč. Chatrč bola obrastená machom, bola bez okien. Keď vstúpil do chatrče porozhliadal sa. Vnútri bolo svetlo, ktoré vychádzalo z krbu v miestnosti. V ňom plápolal ohník.
„Dobrý večer Harry Potter,“ pozdravil ho kentaur s bielo-plavými vlasmi a podivne modrými očami.
„To meno som nepočul už dlhšiu dobu. Dobrý večer Firenze,“ pozdravil ho Harry a podal si s ním ruku.
„Vy ma poznáte?“ spýtal sa Harry so záujmom.
„Hviezdy mi odkryli tvoju totožnosť Harry. Ukázali mi aj dôvod tvojej návštevy.“
„A pomôžete mi? Pekne vás prosím. Nechcem už, aby niekto trpel. Zvlášť nie osoba, ktorú milujem.“

„To sú vážne slová. Stojíš si za nimi? Ak by som ti to prezradil čakala by na teba veľká presila. Nemusel by si z toho vyjsť živý,“ podotkol Firenze a pozrel na Harryho. Chcel vedieť jeho reakciu.
„Som ochotný položiť život v boji proti tieňu. Nebojím sa smrti. Zažil som už veľa bolesti, nechcem už ďalšiu. A tú by som určite zažil keby som len nečinne sedel a čakal čo sa stane,“ povedal odvážne Harry.
„Vieš Harry máme prísne pravidlá. Nesmieme vyzradiť tajomstvo, ktoré odkrývajú pred nami hviezdy. Ty si však rýdzeho srdca. Vďaka ľuďom ako si ty, má zmysel pokračovať v boji proti zlu. Myslím, že v tvojom prípade môžem urobiť výnimku, ale musíš mi niečo sľúbiť.“
„Čokoľvek,“ odvetil dychtivo Harry.
„Sľúb mi, že keď príde čas a ty sa budeš môcť rozhodnúť žiť v tejto dobe alebo sa vrátiť do svojej doby, že nezabudneš na svojich priateľov. Nezabudni, že aj v tvojej dobe sú ľudia, ktorí ťa milujú. Prosím mysli na to pri svojom výbere. Nenechaj ich v domnienkach, že si mŕtvy dlho. Len tak ako je potrebné,“ položil svoju žiadosť Firenze.
Harryho tá žiadosť skutočne prekvapila. Uvedomoval si, že sa už párkrát prichytil o tom, že sa nevráti.
„Sľubujem to.“
„Dobre, poviem ti miesto kde sa nachádzajú. Nech ťa však neprekvapí, že tam nenatrafíš len na dvoch,“ povedal mu Firenze.
„Hviezdy mi odkryli, že dnes sa bude bojovať o lepší svet. Na začiatku som tomu nechápal, ale teraz už hej. Nezabudni Harry. Každý je strojcom svojho osudu.“
„Väzenie majú tam kde muklovská rodina sídlila, z ktorej vznikol pán zla. Tam kde mŕtvy odpočívajú, on má väzenie.“ povedal Firenze.
„No to je super, je to síce hádanka ale odpoveď na ňu poznám. Tá rodina sú Ridllovci a tam som už bol,“ hovoril si Harry v mysli. Tak ide sa na to.
„Ďakujem vám Firenze. Aj keď ste to mali zakázané pomohli ste mi a za to vám a celému kentaurskému rodu patrí moja úcta.“
„Kiež nastanú časy, keď si budeme všetci rovní.“
„Dovidenia Harry Potter a nezabudni na svoj sľub,“ lúčil sa s ním Firenze.
„Dovidenia Firenze.“
Harry vyšiel medzi strom, kde ho už čakal Bane a traja statní kentauri. Až teraz si všimol, že začína svitať. Musel byť v chatrči celú večnosť.
„Môžeme ísť? Harry Potter, čarodejník z budúcnosti?“ spýtal sa ho Bane.
„Áno môžeme,“ odvetil mu Harry. Celú cestu bol ticho. Po hodinke cesty, ktorá už bola ľahšia, pretože aspoň trochu videl na cestu dorazil k skupinke kentaurov. Dvaja priatelia zdvihli hlavy k prichádzajúcim.
„Harry, tak ako vyšlo to?“ spýtali sa James so Siriusom naraz. Harry len kývol hlavou. A spolu sa otočili na cestu. Skoro zabudol...
„Som rád, že sa čarodejníci a kentauri opäť stretli. Dúfam, že sa z nás stali priatelia. Dovidenia a ďakujeme,“ poďakoval Harry a očami prešiel všetkých prítomných kentaurov.
„Nepochybne Harry, dovidenia,“ odvetil mu Ronan a ostatní len kývli hlavou.
„Tak čo? Kde majú sídlo? Dostaneme sa tam?“ spýtal sa ho Sirius.
„Väzenie sa nachádza v dome, v ktorom žil Voldemortov otec, ale sami sa tam nedostaneme,“ povedal im Harry a pomaly vychádzali z lesa. Odrazu sa pred nimi rozžiarilo zlaté svetlo. Harry poznal čo je zač. Pred ním sa vznášal Félix a v zobáku mal pierko, ktoré spustil Harrymu do ruky. Harry si ho zobral a uvidel, že na ňom je napísaný nejaký vzkaz. Hneď si ho prečítal.

Harry

Kde ste? Ste v poriadku? Daj mi prosím ťa vedieť.

Albus Dumbledore

„Ty poznáš riaditeľovho fénixa?“ spýtal sa James.
„Áno je to môj verný priateľ,“ odvetil im Harry.
„Prišiel si ako na zavolanie priateľ môj, Mohol by si sem priniesť profesora Dumbledora?“ spýtal sa Harry Félixa. Ten žmurkol a zmizol.
„Ty sa s ním rozprávaš a on ti rozumie?“ spýtal sa teraz Sirius.
„Viete fénixovia sú mimoriadne inteligentní a verní priatelia. Fénix sa sám rozhodne či vám bude priateľ. Rozhodne sa podľa toho ako vás cíti,“ povedal im Harry.
Vyšli na okraj Zakázaného lesa a čakali. Zase sa pred nim objavil tá zlatistá žiara. Tentoraz však s fénixom prišiel Dumbledore.
„Pán Jones, pán Potter a pán Black ako si to predstavujete? Túlať sa po zakázanom lese?“ spýtal sa Dumbledore.
„Pán profesor, iste ste už počuli o tom, čo sa stalo Angelininým rodičom.“
„Pravdaže, snažím sa ale nikde ich nevieme nájsť.“
„Predpokladám, že ste zburcovali celý fénixov rád?“ spýtal sa Harry.
„Prečo ma neprekvapuje, že o ňom vieš Harry,“ usmial sa riaditeľ. Sirius s Jamesom sa len neveriacky pozerali na tých dvoch. Ako by pred nimi stál vnuk s dedkom. Harry v skratke porozprával Dumbledorovi čo sa stalo v lese. Ten bol celý čas ticho a počúval.
„Tak pán riaditeľ, myslím, že by nás tam nemalo ísť veľa a prosím vás nech sa o tom nedozvie Angela. Čo keď to nevyjde?“ poprosil ho Dumbledore.
„O to aby sa tom nedozvedela Angela sa postarajú pán Black a pán Potter,“ povedal riaditeľ.
„Ale my chceme ísť sa vami, chceme bojovať...“ povedali obidvaja naraz.
„Počuli ste, má to byť malá tichá akcia a navyše vy na to nemáte ešte schopnosti. Boj proti presile by ste nezvládli,“ podotkol Dumbledore.
„A Harry to zvládne?“ opýtal sa James. Mal o Harryho strach a Harry to cítil.
„Neboj sa James. Ja sa o seba viem postarať,“ povedal Harry.
„Daj mi sľub, že sa vrátiš.“
„Prisahám.“
„Pán Black a pán Potter, choďte do chrabromilskej klubovne a povedzte to profesorke McGonagallovej. Zachovajte však diskrétnosť a my Harry pôjdeme.“
Spoločne sa chytili Félixa a zmizli v žiarivom svetle.